Lucia Husenicová
Politika Pán kandidát na prezidenta SR: „Vy ste hrozba pre moju rodinu!“
Po veľmi dlhej dobe... ale nemôžem inak... to čo sa dnes deje v tejto spoločnosti predstavuje hrozbu pre budúcnosť nás všetkych...
snažím sa chodiť s otvorenými očami, s otvorenou mysľou, poznávať svet do okola a stále sa učiť Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Po veľmi dlhej dobe... ale nemôžem inak... to čo sa dnes deje v tejto spoločnosti predstavuje hrozbu pre budúcnosť nás všetkych...
Po dlhšej dobe je čas pridať ďalší príspevok z Kórey. Tentokrát to ale nebude z každodenného života, ale snaha o priblíženie toho, čo sa tu momentálne deje. Asi všetky juhokórejské médiá dnes priniesli správu, ktorá oficiálne potvrdzuje, že medzinárodní vyšetrovatelia príčiny potopenia vojenského plavidla Čonan z 26. marca tohto roku, uzavreli svoje vyšetrovanie a potvrdili, že loď sa potopila ako následok výbuchu severokórejského torpéda. Boli nájdené zvyšky, ktoré boli identické so severokóresjkým torpédom, ktoré majú juhokórejci s pred 7 rokov, zároveň na zvyškoch bolo možné nájsť označenie, ktoré KĽDR používa pre svoje torpéda. To o čom novinári hovorili hneď po potopení lode sa teda potvrdilo. Čo sa bude diať teraz?
Požičala som si do názvu dnešného príspevku časť textu mojej asi najobľúbenejšej pesničky od Sinatru. V posledných štyroch týždňoch som toho v Soule zažila poriadne veľa, najhoršie na tom je, že postupne mi väčšína vecí príde úplne normálna, napriek tomu, že nikde inde som ich nevidela, či nezažila, a preto akosi strácam potrebu o nich písať, asi si tu už zvykám... no napriek tomu mi akosi chýba domov. Rozhodla som sa, že sa polepším a budem sa venovať aj blogu častejšie... občas si treba urobiť pauzu od čítania a písania o politike či jadrovom programe ;)
Nemala som pôvodne v pláne riešiť na mojom blogu vývoj politickej situácie doma, ale dnes mi to akosi nedá. Prečo? Ráno som sa v Soule zobudila do slnečného rána, vytiahla rolety, pozrela na čínsku vlajku, ktorú mám rovno pred oknom na budove toho čo vyzerá ako kultúrny inštitút, zároveň som zbadala kórejskú vlajku, ktorá je vyvesená pred budovou policajnej agentúry ktorá je tiež oproti môjmu oknu a zapla Facebook. Na priateľovom statuse som si všimla niečo o 21 poslancoch a vlastenectve, tak som začala tušiť že vlastenecký zákon je v parlamente. Keď som následne otvorila SME nemohla som uveriť tomu čo som čítala, NRSR schválila vlastenencký zákon z dielne SNS, síce v pozmenenej podobe, ale predsa. A ostala som sedieť s otvorenými ústami, pretože som akosi neverila, že sa niečo také môže stať.
Kórejské dobrodružstvo pokračuje, do Soulu prišla jar, aj keď dnes je dosť škaredo, v piatok bolo krásne teplúčko, na to že je február až horúco... ale tak tu je tá klíma predsa len iná.
Po pár dňoch čítania, prípravy a písania niekoľkých článkov do práce, ktoré sa týkajú vývoja severokórejského jadrového programu a perspektívy bezpečnostnej spolupráce v severovýchodnej Ázii mám pár nových zážitkov a poznatkov o ktoré sa rada podelím...
Dnes nastal ten deň keď som sa donútila vstať v rozumnom čase a namierila som si to na imigračné oddelenie, ktoré je vzdialené jednu zastávku metra. Rozhodla som sa, že nebudem mínať kredit, veď načo, nepršalo a ani extrémna zima nebola, a tak som sa prešla. Pozdĺž kráľovského paláca a popri, pravdepodobne jednom z hlavných dialničných ťahov, lebo tam bolo desne veľa áut. Ako som tak prechádzala uvedomila som zi, že na stĺpoch okolo visí popri kórejskej aj nemecká vlajka.
Druhý deň v Soule bol ťažký, a to z jednoduchého dôvodu, časový posun... Uvedomujúc si že nebude ani trochu ľahké zaspať po tom čo som aj tak prespala polovicu prvého dňa, sa mi polnoc zdala ako ideálny čas na zahájenie spánku, ale... Zobudila som sa už po 2 hodinách a nič... trvalo to celé 4 hodiny, ktoré som prekecala s ľudmi doma, našťastie... O 11 mal dojsť niekto z Korean Foundation urobiť mi prehliadku bytu, spojazdniť internet a tak.
Celé moje kórejské dobrodružstvo začalo 4. februára 2010 ráno na medzinárodnom letisku v Incheone (Inčon), ktoré je veľmi moderné a povedala by som, že aj pomerne nové. Po klasických procedúrach ako je prejdenie cez colníka a vyzdvihnutie si obrovského kufra z točiaceho sa pásu a zmenení peňazí som vyšla von. Letisko bolo známe, veď som tu bola naposledy, a prvý krát v júli. Vedela som že si mám kúpiť lístok na stanicu Gyeonbokgun Palace, za 9000 wonov a šup na zastávku. Na Kórei je najlepšie asi to, že ako na zastávke na letisku, tak aj v metre máte niekoho kto vám ochotne poradí, aj keď nevie dobre po anglicky, stačí ukázať lístok a dotyčný/á vám ukážu ako a čo... a tak to bolo aj na letisku, starší pán s rúškou mi ukázal že najbližší Autobus #6011 ide až za viac ako 20 minút a bude lepšie počkať vo vnútri.