reklama

O vlasteneckom zákone, resp. čo to znamená byť vlastencom.

Nemala som pôvodne v pláne riešiť na mojom blogu vývoj politickej situácie doma, ale dnes mi to akosi nedá. Prečo? Ráno som sa v Soule zobudila do slnečného rána, vytiahla rolety, pozrela na čínsku vlajku, ktorú mám rovno pred oknom na budove toho čo vyzerá ako kultúrny inštitút, zároveň som zbadala kórejskú vlajku, ktorá je vyvesená pred budovou policajnej agentúry ktorá je tiež oproti môjmu oknu a zapla Facebook. Na priateľovom statuse som si všimla niečo o 21 poslancoch a vlastenectve, tak som začala tušiť že vlastenecký zákon je v parlamente. Keď som následne otvorila SME nemohla som uveriť tomu čo som čítala, NRSR schválila vlastenencký zákon z dielne SNS, síce v pozmenenej podobe, ale predsa. A ostala som sedieť s otvorenými ústami, pretože som akosi neverila, že sa niečo také môže stať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Nebudem hodnotiť hlasovanie, ani politické spory a ani konanie a správanie sa jednotlivých poslancov. To čo závadza tento zákon a aj debata s kamarátmi, ktorí boli ešte na Slovensku hore keď som ja vstávala, ma priviedli k tomu zamyslieť sa nad tým čo je to vlastne vlastenectvo, alebo národná hrdosť a akým spôsobom sa to dá, alebo nedá vštepiť ľuďom. Ja túto debatu vnímam aj z toho pohľadu, že momentálne sa nachádzam v krajine pre ktorú je nacionalizmus, ktorý ja nazývam skôr patriotizmom=vlastenectvom, a to len v snahe zmierniť negatívny dopad, ktorý pojem nacionalizmus má, hlavne v Európe, súčasťou politického dedičstva. Kórejci sú veľmi hrdým národom, sú hrdí na úspechy ktoré dosiahli, na vývoj ktorým prešli hlavne za posledných 60. rokov, a zároveň sú hrdí na svoje tradície, na kultúru na dejiny. Avšak je potrebné podotknúť, že táto hrdosť sa začala prejavovať predovšetkým v dobách ohrozenia, či už v období kedy dokázali čeliť pokusom cudzincov o inváziu, alebo v čase keď sa ocitli pod japonskou koloniálnou vládou, či v období kedy bolo nevyhnutné vymedziť sa nejakým spôsobom voči tomu druhému kórejskému štátu. Táto charakteristika platí pre oba kórejské štáty, nacionalizmus je aj súčasťou severokórejskej ideológie. Je však potrebné dodať, že hodnotový systém v Kórei je trochu iný, tak ako aj v ostatných konfuciánskych spoločnostiach je kolektív dôležitejší ako jednotlivec, a z toho dôvodu sú úspechy na národnej úrovni vnímané ako úspechy jednotlivcov a naopak. Ale vrátim sa k Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Celá táto situácia ma privádza k otázke: Čo teda vlastenectvo znamená? Nie je to to, že sa identifikujeme na základe toho, že sme Slováci, že pochádzame z malého štátu v srdci Európy, ktorý má krásnu prírodu, bohaté kultúrne dedičstvo – či už literatúru, hudbu, alebo tanec, a ktorý si zároveň vo svojich dejinách celkom dosť vytrpel, kým dosiahol samostanosť? Osobne keď som doma na Slovensku, tak mi ani nepríde ako potrebné hovoriť že som Slovenka, veď je to nakoniec jasné, v jednom zo slovenských miest som sa narodila, slovenčina je môj materinský jazyk, žije tam moja rodina, väčšina priateľov, žijem podľa daného spôsobu života – oslavujem sviatky, mám voľné dni, atď. Doma sa skôr identifikujem tým odkiaľ zo Slovenska pochádzam, a myslím že to tak robí väčšina ľudí. Identitu nám predsa dáva najprv rodina, potom širšie okolie, mesto, región a potom samozrejme celý štát.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Momentálne žijem v inej krajine, a keď sa ma ktokoľvek opýta odkiaľ som, prvé čo poviem, a predpokladám, že je to tak u väčšiny ľudí v zahraničí, je že som zo Slovenska. Napriek tomu, že mnohí nevedia čo je to za štát, poprípade že vôbec niečo také existuje, po stretnutí so mnou už vedia. V tejto súvislosti som mala včera veľmi milú skúsenosť. V mojom byte sa pokazil domáci bezpečnostný systém, proste panel na stene začal blikať a občas vydávať divné zvuky, tak sa zastavili páni z údržby. Keďže nehovorím po kórejsky, došiel s nimi jeden Američan, Kevin, ktorý býva zhodou okolností v byte podobnou. A kým pán z údržby kontroloval čo sa deje, my sme sa s Kevinom rozprávali. Opýtal sa odkiaľ som, a keď som povedala že zo Slovenska tak na mňa spustil, že pozná chalana čo je zo Slovenska, že veľmi dobrý pianista a vesalá kopa, že sa nebráni zábave, rád si dá pár drinkov a zatancuje a aj napriek tomu je skvelý v tom čo robí. Samozrejme, že ma potešilo, že Kevin má dobrý názor na Slovákov, že mal dobrú skúsenosť s nejakým krajanom... dokonca som možno bola aj trochu hrdá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalšia skúsenosť je moja osobná. Keď som bola prvý krát v Kórei, minulé leto, bola som tu na workshope s ďalšími 16 ľuďmi z Európy, každý bol z iného štátu. Pre mnohých som bola prvá Slovenka čo stretli, a myslím že som zanechala celkom dobrý dojem. Keď som sa pýtala Johna (školského úradníka z Británie) čo si teda po 2 týždňoch myslí o Slovákoch povedal niečo v tom zmysle, že múdri, inteligentní, pekní, vtipní a spoločenskí.

Čo chcem vlastne všetkým týmto povedať a ako to súvisí s vlasteneckým zákonom? To že sa ja cítim ako Slovenka nie je preto, že každý pondelok hrala v mojej škole štátna hymna, že v každej triede je štátny znak, portrét prezidenta, štátne symboly a text preambuly a hymny. Je to preto, že som sa na Slovensku narodila, preto že je mojím domovom, preto že je to krásna krajina, preto že tam mám rodinu a pre rôzne iné čisto subjektívne dôvody. Nikdy mi ani nenapadlo sa zamýšľať nad tým či som dobrá Slovenka, či som vlastenec ako sa patrí. Podľa môjho skromného názoru sa niečo také nedá zmerať a ani posúdiť. Osobne nemám nič proti tomu aby bol v triedach na stene štátny znak, veď to tak už je roky, nemám ani nič proti tomu aby sa do učebných osnov zahrnulo viac učiva o Slovensku – počnúc dejinami, literatúrou, politickým systémo, ústavou, štátnymi symbolmi a hymnou. Prečo nie? Pokiaľ si ja pamätám národným dejinám sme na základnej škole venovali veľa času, rovnako aj slovenskej literatúre a v rámci občianskej náuky aj politickému systému atď. Nemám ani nič proti vlajke pred budovou školy, úradu, na námestí, ale načo v každej učebni?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už som počula aj argument typu: Slováci sú vlastenci len keď vyhrávame hokej, len vtedy sa vedia dať dokopy a vidieť ich národné povedomie, alebo cítenie, alebo niečo... A čo je na tom zlé? Jasné, že v momentoch úspechu je eufória a radosť silná a všetci prekypujeme hrdosťou nato, že našim sa niečo podarilo. Potom keď sa nedarí, jasné že všetci sú nespokojní, nadávajú a pod. Osobne si nemyslím, že to z nich robí menších vlastencov. Nemyslím si, že som menším vlastencom, aj napriek tomu že si uvedomujem negatívne vlastnosti ktoré mnohí z nás máme, alebo že sa mi nepáči politický vývoj na Slovensku a nedokážem sa identifikovať ani s jednou politickou stranou, alebo že si občas poviem, že život doma nie je ľahký a že s mojím vzdelaním by som inde zarábala niekoľkonásobne viac ako doma. Ale to nemení nič na skutočnosti, že sa citím byť Slovákom, vlastencom a že som hrdá na to odkiaľ pochádzam a že budem prezentovať moju krajinu v dobrom svetle. Ono žiadna spoločnosť predsa nie je dokonalá, my, ľudia nie sme dokonalí, tak ako môže byť dokonalé väčšie zoskupenie ľudí?

Podľa mňa je vlastenectvo čisto subjektívny pocit, pocit príslušnosti, identifikácia a praktického konania v rámci danej spoločnosti. Nie je to niečo čo sa dá naučiť, každý človek je v podstate vlastencom, bez toho či si to uvedomuje, alebo nie. A v určitých momentoch sa to prejaví viac inokedy menej. Ale prečo by mi mal nejaký zákon povedať že som Slovák? Tomu skutočne nerozumiem.

Lucia Husenicová

Lucia Husenicová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

snažím sa chodiť s otvorenými očami, s otvorenou mysľou, poznávať svet do okola a stále sa učiť Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu